Cesta do Etiópie nie je len presunom v priestore. Je to predovšetkým skok v čase. Začína sa vo chvíli, keď sa lietadlo dotkne pristávacej dráhy v Addis Abebe. Etiópska metropola leží vo výške okolo 2 400 metrov nad morom a patrí medzi najvyššie položené hlavné mestá sveta. Hneď a bez pretvárky nám ukáže svoju dvojakú tvár. Prvý večer vyjdeme len tri ulice od hotela. Kúsok od futuristického mrakodrapu Etiópskej obchodnej banky, ktorý v noci žiari ako maják z budúcnosti, sa krčia temné slumy bez vody a kanalizácie. Svetlo zo sklenenej fasády dopadá na plechové strechy a hlinené steny, akoby sa snažilo osvetliť realitu, ktorú zmeniť nedokáže. O niekoľko desiatok metrov ďalej sa končí asfalt a začína prach. Z ulíc sa stávajú úzke neosvetlené chodníky. Pomedzi mláky kalnej vody sa pohybujú ľudia, pre ktorých je elektrina luxusom a tečúca voda nedosiahnuteľným snom.

V Etiópii sa deň začína úplne inak ako u nás. Kým v Európe sa ľudia vlečú tichými ulicami a cestou do práce usrkávajú espresso z papierového pohára, tu nás budí hlučná zmes zvukov a nezvyčajných pachov. Slnko ešte len vychádza nad kopcami okolo mesta, no vzduchom sa už nesie nezameniteľná vôňa praženej kávy zmiešaná s dymom kadidla. Kávovník arabský pochádza práve odtiaľto a príprava kávy tu nie je rýchla záležitosť, ale hlboký spoločenský rituál. Zrnká sa pražia priamo pred nami na žeravom uhlí. Káva sa pije pomaly, z malých šálok. Je symbolom úcty, ktorá spája ľudí naprieč spoločenskými vrstvami. Nevdojak dostávame prvú lekciu: v Afrike plynie čas iným tempom.

Po rozbitých uliciach Addis Abeby sa okolo nás s rachotom predierajú modrobiele taxíky značky Lada. Sú to živé fosílie sovietskej éry, ktoré držia pokope len vďaka neuveriteľnej vynaliezavosti miestnych mechanikov. A zároveň symbol nezlomnej vôle Etiópčanov udržať veci v chode, nech to stojí čokoľvek.

Sedíme na chodníku na vratkých improvizovaných stoličkách a snažíme sa udržať v rukách ten lahodný, no pekelne horúci ranný elixír. Pozorujeme nášho vodiča Muzgabu. Bezstarostne leští kapotu našej bielej toyoty a s úsmevom sa pritom zhovára s miestnymi. Ten neustály nervózny zhon, ktorý tak dobre poznáme z domova, tu jednoducho neexistuje.

Hlboko zakorenená etiópska duchovnosť nás pohltí bez toho, aby sme sa jej bránili. Ocitáme sa vo víre jedného z mnohých náboženských sviatkov. Priestranstvo sa plní veriacimi a všetci sú, akoby na povel, odetí do snehobielych rúch. Vyzerá to ako nekonečná biela rieka ľudských tiel, ktorá sa vlní pod ostrým slnkom. Priamo pred nami, na čele procesie, kráčajú kňazi chránení zlatom vyšívanými slnečníkmi. Nad hlavami nám vejú etiópske trikolóry a vzduch je ťažký od kadidla. Vysoký hrdelný spev, ktorým sa veriaci modlia k Bohu, nám ešte dlho znie v ušiach.

Betónovú džungľu nechávame za sebou a náš Land Cruiser sa zahaľuje do prachu ciest, ktoré vedú na juhozápad. Čaká nás národný park Chebera Churchura, jeden z posledných kútov skutočnej divočiny. Turisti sem takmer nezavítajú. Tu, v hustom a vlhkom pralese, zažívame nefalšovaný adrenalín pešieho safari.

Od byvolov afrických a zúrivých hrochov nás nedelí žiadna mreža, len naša ostražitosť a skúsenosti ozbrojeného strážcu parku, ktorý nás vedie krajinou. Každé prasknutie halúzky môže znamenať stretnutie s nebezpečenstvom. Nocujeme v stanoch pod obrovskými stromami, ktoré v mesačnom svite vyzerajú ako obri bdejúci nad pralesom. Táto noc nás učí pokore, ktorú budeme v nasledujúcich týždňoch tak veľmi potrebovať.

Keď zostupujeme do Veľkej priekopovej prepadliny k mestu Arba Minch, ocitáme sa v tropickom raji plnom mang, banánov a avokád. Len o niekoľko kilometrov vyššie, v horách okolo mestečka Chencha, nás však čaká chlad a hmla. Tu žije etnikum Dorze. Títo majstri prispôsobenia si stavajú pozoruhodné bambusové domy pripomínajúce slonie hlavy. Živia sa chlebom kočo z kvasenej hmoty rastliny ensete (Ensete ventricosum), známej aj ako falošný banánovník – dômyselný spôsob, ako prežiť tam, kde obyčajné obilie nerastie.

Na jazere Chamo nám behá mráz po chrbte, keď z vratkej loďky pozorujeme obrovské krokodíly nílske vyhrievajúce sa na brehoch len kúsok od rybárov, pre ktorých je každodenná obživa smrteľnou lotériou.

Cesta nás vedie hlbšie na juh, do údolia rieky Omo, ktoré sa často mylne považuje za obyčajný skanzen. Narážame tu na tvrdú realitu kmeňových vojen o vodu a pastviny, v ktorých je kalašnikov pre pastiera rovnako dôležitý ako jeho stádo. Na trhu v Key Afer nás obklopí spleť farieb a vôní a v dedinách kmeňa Hamar stretávame ženy, ktoré majú vlasy spletené do drobných vrkôčikov natretých červenou okrovou hlinkou.

Jazvy na ich chrbtoch sú stopami po rituálnom bičovaní pri obrade skoku cez býky. Rozprávajú príbeh o odvahe, bolesti a oddanosti tradíciám, ktorým my len ťažko rozumieme. Extrém prichádza na samom juhu, pri hraniciach s Keňou. Ľudia z kmeňa Dassanech tu prežívajú v horúčavách, ktoré sa šplhajú k päťdesiatim stupňom, v chatrčiach zlátaných z plechoviek a odpadu. Je to drvivý obraz toho, ako klimatické zmeny a tlak civilizácie dopadajú na tých najchudobnejších.

V oblasti Konso sa krajina dramaticky mení. Ľudia tu celé stáročia bojujú s eróziou pôdy a stavajú nekonečné kamenné terasy. S úžasom hľadíme na útvary Geseriyo, kde červená hlina vytvorila bizarné veže pripomínajúce mrakodrapy New Yorku.

Presun do pohoria Bale je ako cesta na inú planétu. Z horúcej savany sa zrazu ocitáme vo výške 4 000 metrov, kde mrzne, a medzi obrovskými lobéliami pátrame po najvzácnejšej psovitej šelme sveta – vlkovi etiópskom. Vo voľnej prírode ich žije menej ako 500 a viac ako polovica práve tu.

V neďalekom meste Bekoji na vlastné oči vidíme, ako sa rodia legendy. Každé ráno tu v prachu a chlade behajú nadšené deti s jediným snom: vybehnúť z chudoby až na olympijský stupeň víťazov.

Východ krajiny nám v starobylom meste Harar odhaľuje islamskú tvár Etiópie. Na každom rohu tu narazíme na khat – ker, ktorého listy obsahujú povzbudzujúce látky podobné amfetamínu. Ich žuvanie prináša mužom krátkodobú eufóriu, no celé regióny pritom hospodársky ochromuje. V noci zažívame takmer neskutočné stretnutie: kŕmenie divokých hyen, ktoré si berú mäso priamo z rúk kŕmičov. Vo vyprahnutej Dire Dawe sa na stanici starej francúzskej železnice vraciame v čase. Trať funguje len zázrakom a v odstavených vagónoch žijú ľudia, pre ktorých je aj strecha nad hlavou nedosiahnuteľným luxusom.

To najväčšie peklo na zemi nás však ešte len čaká v Danakilskej preliačine. Kráčame po sírových poliach Dallolu, ktoré hrajú všetkými farbami jedov, a v noci stojíme na okraji krátera činnej sopky Erta Ale. V tejto oblasti prežívajú kočovníci z kmeňa Afar, pre ktorých je voda cennejšia ako zlato. Z rozžeraveného pekla stúpame k nebesiam v Lalibele, kde jedenásť kostolov vytesaných do skaly svedčí o nezlomnej viere. Práve tu v horách narážame na tieň vojny a stretávame milície Fano – mužov, ktorí so zbraňou v ruke bránia svoju identitu v konflikte, o ktorom svet takmer nehovorí.

Naše putovanie vrcholí v regióne Tigraj, kde sa život po krutej občianskej vojne pomaly vracia do normálu. Najväčšia fyzická skúška nás čaká pri výstupe do skalného kostola Abuna Yemata Guh. Pohorie Simien, kde sa pasú stáda paviánov dželada, nás víta hmlou, dažďom a zimou. Práve tu, v zadymenej chatrči prostých horalov, si nad šálkou horúcej kávy uvedomujeme, že skutočným bohatstvom tejto ťažko skúšanej krajiny nie je zlato ani pamiatky, ale nezlomnosť a pohostinnosť miestnych ľudí.